Vznik háčkovania a minulosť
Nevieme však, kedy presne to bolo, ale s prstovým háčkovaním sa môžeme stretnúť aj dnes. Ja dávam rozhodne prednosť háčiku, ale uznávam, že ako technika na zabavenie detí to musí byť perfektné. Len ich z toho treba potom vymotať.
Najlepšou publikáciou, ktorá sa venuje rýdzo háčkovanej histórii a zdá sa, že je zatiaľ jediná v takejto komplexnosti, je „Crochet: history and technique“ od Lis Paludan. Kniha bola vydaná v roku 1995 a bohužiaľ nie je vydaná v slovenčine ani češtine, takže sa treba potrápiť s angličtinou. Autorka sa v nej zameriava viac na európsku časť háčkovacej histórie.
V zásade Lis Paludan polemizuje o pôvode háčkovania. Prvé dôkazy zo 16. storočia sú nepreukázateľné. Ide o písomné odkazy na retiazkové lemovanie z roku 1580 (našitie ozdobnej stužky). V priebehu renesancie (14. – 16. storočie) háčkovali ženy niečo, čo sa podobalo krajkovým výrobkom.
Podľa tejto autorky z geografického hľadiska prichádzajú do úvahy tri miesta vzniku háčkovania:
- v Arábii, ďalej rozširované na východ do Tibetu a na západ do Španielska vďaka arabským obchodným cestám do stredomoria
- v Južnej Amerike, primitívne kmene používajú háčkované motívy pri rituáloch dospievania
- v Číne, háčkované bábiky
Hlavný rozpor spočíva v tom, že háčkované výrobky z raných období sa nezachovali (aj keď je technológia nenáročná a práca s háčikom pomerne jednoduchá), zatiaľ čo pletené či viazané práce áno. Každopádne však chýba jednoznačný dôkaz.Tak či onak sa háčkovanie dočkalo prvých zaznamenaných úspechov až v 19. storočí. S týmto tvrdením o nejednoznačnosti pôvodu techniky súhlasia aj iné zdroje.
Prvé printové zdroje
Existuje predpoklad, že kľúčom k rozvoju háčkovania boli prvé vlny industrializácie. Dôvod môžeme hľadať v rozvoji strojov na čistenie bavlny, či spriadacích strojov, ktoré ručne vyrábané priadze vytlačili na okraj záujmu. Tieto novodobé vlákna sa stali široko dostupné, pomerne lacné predovšetkým v Anglicku, Francúzsku a Severnej Amerike. A toto bolo dôležité, pretože háčkovanie spotrebuje množstvo materiálu. Tieto lacnejšie vlákna sa potom stali východziou surovinou pre výrobu háčkovaných krajok, ktoré čiastočne nahradili drahé šité alebo paličkované krajky.
Popularita háčkovania, ako som už spomínala, začala narastať v 19. storočí s príchodom printových médií – časopisy, knižky či iné jednoduché návody sa začali vo veľkých nákladoch tlačiť a distribuovať medzi širokú verejnosť. Verejnosťou treba v tom období rozumieť predovšetkým ženy v domácnosti. Knihy a magazíny obsahovali tipy a rady do domácnosti, ako aj návody na háčkované výrobky.
Údajne prvý háčkovaný vzor v tlačenej podobe vyšiel v Holandsku v časopise Penelope v roku 1824. Bol to vzor „ovčiarskeho pletenia“ od Elizabeth Grant z jej knihy Pamäti horalky z roku 1812 (pravdepodobne sa jedná o jej ručne písanú knihu).
Ďalšie návody sa objavili napr. v publikácii "Zimné darčeky". Keby ste si tieto popisy vzorov z 18. a 19. storočia pozreli dnes, mysleli by ste si, že tam väčšia časť pokynov a popisu chýba. Ale nie je to tak. Je treba si uvedomiť, že v tom období sa háčkovanie vyučovalo na dievčenských školách. Ženy teda vedeli, čo myslí vydavateľ konkrétnym zápisom, pretože si inštrukcie k háčkovaniu pamätali ešte zo školy. Vydavateľ preto nemusel vzor popisovať podrobne. Čo si dnes nevieme ani predstaviť.
Každopádne zverejňovanie návodov na háčkovanie viedlo k jeho masovému rozšíreniu medzi ženami všetkých vrstiev obyvateľstva.
19. storočie
V polovici 19. storočia (1845-1849) Írsko čelilo veľkému hladomoru. Háčkovaná čipka sa stala prostriedkom chudobných írskych robotníkov ako zarobiť nejaké peniaze a tým zmierniť následky zničujúceho hladomoru. Vynález írskeho háčkovania je všeobecne prisudzovaný Slečne Riego de la Blanchardiere. Nakladateľstvo vydalo prvú knihu írskych vzorov v roku 1846. Pravdepodobne tu niekde sa datujú počiatky dnes svetoznámej „írskej krajky“ v podobe, ako ju poznáme dnes.
Obrázok - neskoré 19. storočie, tento vzor vychádza z flámskej čipky 17. storočia.
Móda v háčkovaní sa zmenila odchodom viktoriánskej éry koncom 19. storočia (okolo roku 1890). Háčkovaná krajka zažívala svoj vrchol v druhom desaťročí 20. storočia (tzv. Edwardova éra), stala sa viac a viac prepracovaná, no jej farebné spektrum sa ohraničilo na bielu farbu alebo belavé odtiene.
Obrázok - Kráľovná Victoria háčkuje, 1889
Druhá polovica 20. storočia
Druhá svetová vojna dobre našliapnutú háčkovaciu expanziu načas pozastavila, a to v dôsledku nedostatku materiálu. Po vojne až po začiatok 60tych rokov zažívali domáce ručné práce absolútne znovuzrodenie, háčkovanie nevynímajúc. Nové dizajnérske kúsky pestrofarebných obrusov, chňapiek či ďalších domácich doplnkov sa objavovali v prílohách periodík. Oproti minulosti sa k slovu dostali sýte farby a silnejšie vlákna.
Popularita háčkovania sa v extrémnych rozmeroch dostavila až v 70tych rokoch 20. storočia, kedy nemať háčkovaný doplnok, kus oblečenia alebo len obyčajnú dečku pod vázu, bolo prejavom absolútnej netrendovosti a absencie vkusu. Veď si len spomeňme na boom háčkovaných plaviek, vlniakov, klobúkov, tašiek a iných všakovakých vychytávok.
