Háčkovanie na Slovensku

Tak, takto nejako to bolo u nás. V tradičnej textilnej výrobe na území Slovenska sa háčkovanie používalo pri výrobe kopýt, papúč (okolie Modrého Kameňa) a rukavíc a bolo prevažne prácou mužov, ako sa spieva aj v tejto piesni. Až vplyvom škôl sa na začiatku 20. storočia začalo rozširovať ako ženská práca – to sú už spomínané dievčenské školy, alebo špeciálne vyučovanie pre dievčatá na „klasických“ školách. Háčkovaná čipka postupne nahradila paličkovanú čipku na bytových textíliách a v odeve takmer na celom Slovensku. V niektorých regiónoch ju farebnosťou i vzormi napodobňovala (spišské háčkované čepce podobné levočským paličkovaným čepcom, čipky na kútnych plachtách a rukávcoch zo západného i stredného Slovenska), prípadne sa stala súčasťou novších častí odevu (v niektorých západoslovenských a stredoslovenských obciach sa prišívala na široké spodnice). Háčkovaním sa najmä od medzivojnového obdobia zhotovovali čepce (Batizovce, Lendak, Hriňová, oblasť Novohradu a inde), čelenky čepcov (Demänová, Liptovská Lúžna), okružia rukávov a golierov (Horehronie, Liptov a inde), pásové vložky (anzece) do obliečok na vankúše a do kútnych plachiet s geometrickými i rastlinnými motívmi. Čo je to kútna plachta, si môžete prečítať napr. tu: http://www.uluv.sk/product/kutna-plachta-5895/. 
Lokálnym typom háčkovanej čipky bola tzv. štítnická čipka, ktorej výrobu priniesli roku 1905 z Budapešti do Štítnika sestry Szontághové, ktoré ju učili miestne dievčatá. Zhotovovali ju (do roku 1918) technikou írskej čipky, čiže háčkované motívy (kolieska, kvety, jablká a pod.) sa prišijú na papierovú predlohu a spájajú sa háčkovanou sieťou a pikotkami. Viac o tejto technike si povieme pri technikách háčkovania.

A ukončime toto Slovenské kolo druhou ľudovou piesňou, v ktorej sa spomínajú čipkári:

V Liptovskej stolici majetní pltníci,
inde ich nehľadaj, iba pri sklenici.
V Zvolenskej čipkári, v Turci olejkári,
inde ich nehľadaj, iba pri pohári.